4. kapitolaS
Ráno stojím
pred skriňou a raz neviem čo na seba. To nie je nič zvláštne, robievam to
každé ráno ale dnes nerozmýšľam čo si oblečiem „aby som vyzerala dobre“ ako
vždy. Dnes pri skrini ma ako prvé napadlo, že sa stretnem s Lukášom
a preto musím vyzerať dobre. Už som sa nesnažila ani prestať s tými
myšlienkami, veď večer som ani zaspať nemohla. Dám sa teda pekne do poriadku,
minimálne päťkrát som sa ešte uistila v zrkadle, že vyzerám dobre aj keď
inokedy mi stačí aj trikrát. Hneď ako som dorazila do školy poobzerala som sa
po Lukášovi no nikde som ho nevidela. Na veľkú prestávku sme sa vybrali
s babami na školský dvor a cestou sme preberali posledný diel O.C.
Skonštatovali sme, že Seth vyzerá v každej situácii svetovo a mal by
sa dať znova dokopy so Summer. Zrazu si Mery spomenula že mala ísť za sestrou.
Laura išla s ňou ale mne sa veľmi nechcelo a tak som roztrhla našu
nerozlučnú trojicu a baby išli bez mňa. Vyšla som na schody a ocitla
som sa rovno oproti nemu. Lukáš sa na mňa usmiavl tým svojim typickým spôsobom.
„Ahoj!“
Odzdravila som mu a tiež som sa usmiala. Paťo na nás pozrel so zdvihnutým
obočím a ku mne vzápätí priletela Aďa.
„Čo máš s Lukášom???!!!“ Pozrela som na
ňu akoby jej preskočilo aj keď som presne vedela o čo jej ide.
„Ja??? Vôbec
nič! Sme len priatelia.“ Len na mňa podozrievavo pozrela, no nepovedala viac
nič a odpochodovala. Fakt som si vydýchla. Aďa by bola schopná ma rozniesť
v zuboch po celej škole. Myslím rečami. Aj keď mi na tom nikdy nezáležalo,
je to dosť nepríjemné keď sa o vás šíria nepravdivé reči. Verte mi. Dúfam,
že si nevšimla ako sa na mňa Lukáš celú prestávku usmieval. A dúfam že si
to nevšimla ani Mery. To by bolo hrozné! Ach do čoho som sa to zase dostala.
Konečne zazvonilo! Počkala som kým prejde ten nápor pri dverách, do ktorého sa
vrhli aj moji spolužiaci, a až tak som sa vybrala dnu, posledná ako
inokedy. Zozadu ma chytil niekto za ruku. Naklonil sa ku mne a ja som
začula Lukášov hlas:
„V sobotu hráme
zápas na štadióne. Čo keby si prišla?“ Pozrela som sa naňho:
„Hej určite
rovno pod paľbu Marekových rečí.“
„Ale budú tam
aj chalani z vašej triedy,“ namietal, „a aj ja. Neboj dá si pozor na
reči!“ Usmiala som sa, znelo to lákavo, ale ja som aj tak nemohla:
„Pekná
predstava ako si Marek dáva pozor na ústa. Len škoda že si ju musím nechať
ujsť. V sobotu ideme k babke na oslavu. Mala narodky. Fakt sa
z toho nevyvlečiem.“ Tvár mu posmutnela.
prosim ta :)
(Alliera, 9. 7. 2007 22:06)