3. kapitolaS
A znova
pondelok. A znova etika. Zatiaľ som na chodbe sama ale predpokladám, že
dlho to tak neostane. A mám pravdu. Ani som si nestihla užiť samotu, už sa
spoza rohu hrnú a medzi prvými ide aj Marek. Vyzerá to tak, že sa ešte
neprehryzol cez to, čo som mu povedala minule. Zrejme preto na mňa začal
chrliť urážky. Len som sa otočila chrbtom. No prešla asi pol minúta a keď
videl že to so mnou nepohne začal používať čoraz tvrdšie slová. Tak toto bolo
veľa aj na takú “odvážnu“ osobu ako ja. Samozrejme sa ma nikto nezastal. To ja
som bola tá, ktorá sa väčšinou zastávala iných, preto som sa tentoraz musela
zastať aj seba samej. Bolo toho dosť! Otočila som sa od okna a odhodlane mu
pozrela do očí. Už ma nič nemohlo zastaviť. Nahromadilo sa toho priveľa. „Počúvaj,
ty idiot! Čo som ti spravila! Nemáš nijaké, ale vôbec nijaké právo hovoriť mi
všetky tie urážky!“ To už mi vyhŕkli slzy. Všetci boli napodiv ticho, hľadeli
na nás dvoch ako na zjavenie. No ja som si to takmer neuvedomovala, len som pokračovala.
„Nie si mi
našťastie nič! Nič!!! Nájdi si niekoho iného, hocikoho iného a na ňom si
vylievaj zlosť! A mne daj láskavo pokoj!“ Zvrtla som sa a rozbehla do
suterénu. Tam som si sadla pred šatňu. Musela som sa upokojiť. Kľúče som mala
vo vrecku ale nemienila som odísť. Aby si mysleli, že som sa zľakla toho
debila?! Ani za nič. Len som sa musela trošku upokojiť. Hlavu som mala
v dlaniach aby mi netiekli slzy. Zrazu si ku mne niekto prisadol. Zdvihla
som pohľad a vedľa mňa bol Lukáš. Chvíľu bez slova sedel a skúmavo na
mňa hľadel.
„Si
v poriadku?“ spýtal sa potichu.
„Jasné že som,“
povedala som napriek tomu že som sa stále triasla od hnevu a potláčaného
plaču. Objal ma okolo pliec. To, čo by ma inokedy prinútilo odtiahnuť sa, som
dnes privítala. Oprela som si hlavu o jeho plece a zašepkala:
„Čo som mu
urobila? Čo som urobila im všetkým, že sú ku mne takí odporní?“
„Nesmieš si to
brať takto,“ dohováral mi stále tým pokojným hlasom, „nejde o to že si im
niečo spravila. Skôr ide o to, že ako “desní machri“ neznesú, aby im
hocaké dievča neležalo pri nohách. Najmä nie tak úžasné dievča ako ty.“ Utrel
mi slzu z líca.
„Ľavé líce bude
len moje! Len ja ti budem naňho dávať pusu.“ Zdvihla som pohľad a musela som
sa rozosmiať.
„No ešte ty si
so mňa strieľaj.“ Napodiv sa usmial tiež.
„Ale ja to myslím
vážne. Tak poď o chvíľu bude zvoniť. Ideme hore.“ Keď zbadal môj výraz
usmial sa ešte širšie.
„Ale no tak! Hádam sa ho nebojíš?“
A teraz sa trafil. Vstala som a uškrnula som sa:
„To on by sa
mal báť!“ Rozosmiali sme sa a spolu išli na chodbu. Zrovna zazvonilo.
„Vau!“ vykĺzlo
Paťovi, ďalšiemu z Lukášových podarených spolužiakov, pri pohľade na nás.
Na moje prekvapenie Lukáš veselo vysánkoval moju obvyklú spolusediacu Lenku
z miesta a prisadol si ku mne. Táto hodina bola úplne perfektná. A hlavnú
zásluhu na tom mal chalan vedľa mňa. Keď ma učiteľ vyvolal písať na tabuľu Lukáš
ma chytil za ruku a prehlásil.
„Pán učiteľ Lea
dnes nemôže isť k tabuli lebo ju nepustím. Ale Marek sa v jednom kuse
sťažuje, že vyvolávate len Leu a že aj on by si už konečne chcel vyskúšať
písanie na tabuľu.“ Taký šok, aký nastal keď sa učiteľ usmial a prehlásil:
„Naozaj? Tak
dnes si to môžeš vyskúšať Marek!“ som ešte nezažila. Celá trieda ostala
s otvorenými ústami len ten podarený blázon vedľa sa pohodovo uškŕňal. Na
to som sa rozosmiala a za mnou celá trieda. A Marek si konečne
vyskúšal písanie, po ktorom “tak dlho túžil“. Celý zvyšok hodiny sme sa
s Lukášom chichotali ako malé deti. Ako keby sme sa poznali už roky. Bolo
to zvláštne, ale príjemné. Zazvonilo podľa mňa skôr ako zvyčajne. Zdalo sa, že
si to myslí aj Lukáš, lebo sa zatváril prekvapene. Otvorila som šatňu,
s chalanmi sme sa prezuli. Spolužiak
sa na mňa spýtavo otočil:
„Máme ťa
čakať?“ Vedela som, že majú tréning, nechcela som ich zdržiavať.
„Nie netreba.
Aj tak nejdete mojím smerom.“ Pokrčil plecami a obaja odišli. Zamkla som
a začala som zháňať po vreckách mp3. Ak idem sama tak si ju môžem pustiť
hneď. Aké však bolo moje prekvapenie, keď ma na schodoch čakal Lukáš so
žiarivým úsmevom.
„Môžem sa
s tebou zviesť domov?“
„ Ak si zaplatíš
cestovné,“ prehodila som nezbedne, berúc schody po dvoch. Na jeho otázku „čím?“
som sa len uškľabila. Zase som mala pocit akoby som sa bavila s chalanom,
ktorého poznám celý život. Keď sme boli takmer pri jeho bytovke, poznamenal:
„Vieš keby mi
niekto včera povedal, že dnes zažijem niečo úžasné, neviem či by som si to
predstavil takto. Asi by som nemal odvahu. Ale toto je tá najúžasnejšia vec na
svete. Mám totiž pocit ako keby som ťa poznal roky!“ Zdvihla som hlavu a až
vtedy som si uvedomila, aký je vysoký.
„A vieš že aj
ja? Keby zas mne niekto povedal že sa zajtra budem baviť s tebou ako
s najlepším kamošom, tak mu poviem nech si dá prevetrať hlavu.“
„Ale som rád že
to takto dopadlo. Myslím celý dnešný deň,“ žmurkol (zase!!!), „ahoj zajtra!“
„Ahoj!“ Bola
som hotová.
....
(Nanush, 7. 7. 2007 8:36)