12. kapitolaS
Toho chalana od
susedov som už nestretla. No tomu je koniec. Včera sa totiž nasťahovali
a už stihli pozvať CELÚ našu rodinu na návštevu. Celú znamená celú. Aj
mňa. Nedalo sa nijako vykrútiť. Skúšala som to, a nie raz. Ale mama
povedala že najprv prídu oni k nám. A prídu dnes. Neobyčajne si
rozumejú s mojimi rodičmi. Presťahovali sa z Košíc, lebo sa im
zunovalo veľké mesto. Z extrému do extrému, povedala som si. Ich syn, ten
super mozog na prezývky, sa volá Jakub a je o rok starší ako ja.
Akurát skončil deviatku. Majú ešte mladšieho, ten sa volá Matúš a je
prvák. Celý čas čo prerábali dom tu bol s rodičmi a stali sa
z nás super spojenci. Je strašne zlatý. Najmä preto, že zrejme nezdedil
bratov talent. Ak nechce niečo robiť, vylezie ku mne na strom, pozoruje ako
kreslím a tvári sa, že nepočuje mamu. A teta je super. Odkedy ho
tretíkrát našla so mnou už len zavolá:
„Lea si na
strome? Však s tebou nie je Maťo?“ A ja so smiechom poviem že nie.
Maťo mi
prezradil, že Jakub sa sem nechcel sťahovať. Vraj strašne vyvádzal. Hádal sa s rodičmi,
vyjednával, že ostane u babky, trieskal dverami, odchádzal z domu. Ale
po tom, čo sa tu bol raz pozrieť je ako vymenený a nikto nevie prečo.
Teraz je v ich starom byte so starkou a vraj všetko odušu balí, nech
sú čím skôr tu. Chcela by som vedieť, čo ho tak zmenilo. No, asi sa to
nedozviem. Ale ešte pred tým sa trošku odreagujem. Juro a Gabo, moji
najlepší kamoši, mi napísali, či by som sa s nimi nestretla. Vraj niečo
potrebujú. Tak som sa bleskovo obliekla a letela som dolu schodmi.
„A Lea, prosím
ťa vráť sa do ôsmej. Vieš, že majú prísť Saraboví. Chcem aby si tu bola.“
„Jasne mami! Spoľahni sa!“ Dve naučené frázy,
ani som ju poriadne nepočula a už ma nebolo. Sadla som na bike
a vyrazila k rieke, kde sa obvykle stretávame. Už z diaľky som
zazrela na moste siluety. To, že sú to “moji“ chalani som si potvrdila, keď mi
začali šialene mávať.
„Tak čo ste
chceli? Radím vám aby to bolo niečo fakt doležité,“ uškrnula som sa.
„No jasne, že
je to doležité!“ zahlásil Gabo.
„Chceli sme ťa
vidieť,“ doplnil ho Juro. Ja ich zabijem, pomyslela som si.
„Však
žartujete?“
„Ale no tak.
Dávno sme spolu neboli vonku, dávno sme sa nevideli. Začínali nám chýbať naše
debaty s tvojimi komentármi. Preto sme ťa vytiahli vonku,“ objasnil mi
Gabo s úsmevom od ucha k uchu. Nemala som šancu namietať. A vlastne
načo. Ukázalo sa že Juro potrebuje vysvetliť správanie svojej frajerky. Dosť
trvalo, kým sme to z neho vytiahli, rpetože vedel, že si začneme s Gabom
z neho strieľať. Samozrejme sme ho nemohli sklamať a o chvíľu už
lietali ušťipačné poznámky. Tak skvele sme sa bavili, že som úplne zabudla na
čas.
„Jemine!“ spamätala
som sa, „zabudla som ísť domov! O ôsmej máme mať návštevu!“ Pozrela som na
hodinky. 20:15. Vyskočila som ako vystrelená.
„Ale no tak veď
sa upokoj! Predsa keby si tam tak veľmi chýbala, mama by ti zavolala.“
Previnilo som sa usmiala:
„To hej, ale
keďže mobil leží totálne vybitý doma na stole, môže volať koľko chce.“ Zišli
sme od rieky na cestu.
„Tak čaute chalani, dúfam, že nedostanem
zaracha,“ prehodila som skľúčene nasadajúc na bike.
„Neboj sa,“
snažili sa ma upokojiť, „vyhovor sa na
nás. Povedz, že sme ťa nechceli pustiť. Držali sme ťa nasilu zavretú
v pivnici do 8:15 a LTT sa ti podarilo utiecť. Mama bude celá happy
že si živá a zdravá unikla od takých grázlov a zabudne ti dať trest.“
Ich presvedčivé vyvetľovanie ma rozosmialo. Naposledy som im zakývala a vyrazila
domov. Bol to snáď môj rekord v jazde na bicykli. Odložila som bike do
dvora a opatrne som skúsila kľučku. Bolo odomknuté. To znamená, že sú tu,
vzdychla som si. Cestou som sa rozhodla, že sa z toho pokúsim vykecať,
preto som nasadila žiarivý úsmev, veselo vybehla hore a zvolala:
„Dobrý večer!
Ahojte! Prepáčte, že meškám ale čisto som sa zabudla.“ Maťo sa asi potešil, že
sa vyhne dospeláckej spoločnosti, lebo vyskočil, chytil ma za ruku
a pritiahol ma k sebe. „Ukážeš mi svoju izbu?“ zašepkal mi do ucha.
S úsmevom som prikývla a pozrela späť ne mamu, ktorá na mňa prísne
hľadela. No pani Sarabová sa zasmiala:
„Nechaj ju,
Karin. Aj my sme meškali, lebo Jakub sa bol previezť a niekde sa zabudol.“
Až teraz som si ho všimla, a prvé čo som si pomyslela bolo, že modrá mu
fakt sekne. Uškrnula som sa a vzala Maťa do mojej izby. Jakub po chvíli
prišiel za nami.
„Mám byť tu,
vraj keby ste niečo vyviedli.“ Jeho mladší brat sa rozčertil.
„Hlavne, že
doma dávam pozor ja na teba.“ Rozosmiala som sa.