3. Ako za starých čias
Ráno Alliera vstala čerstvá ako rybička.
Obliekla sa a tichučko, aby nezobudila Siriusovu mamu ako ju oboznámili večer,
zbehla dole do kuchyne. Molly robila niečo pri kozube, Harry, Ron
a Hermiona práve raňajkovali a Sirius sedel pri nich.
„Dobré ráno!“ usmiala sa na nich, keď vošla. Zborovo
sa odzdravili a Molly jej hneď začala chystať raňajky.
„Čo si dáš
drahá? Hrianky? Toasty? Praženicu? Alebo ti urobím lievance?“
„Budú stačiť
hrianky, ďakujem.“ Sirius sa postavil.
„Ja... ja už
pôjdem. Musím ešte ísť... nakŕmiť Hrdozobca.“ A vyšiel z kuchyne.
Alliera trošku zosmutnela. Bolo očividné, že odišiel kvôli nej. A nebola
jediná, čo si to všimla.
„Ste so Siriusom pohádaní? Hrdozobac totiž
pred pol hodinou dojedol,“ povedal Harry so zdvihnutým obočím.
„Och zlatko samozrejme,
že nie sú. Také veľké zviera potrebuje často kŕmiť. A teraz jedz.“
Zamiešala sa do toho Molly a vyšla z kuchyne. Harry však na Allieru ďalej
spýtavo hľadel. Videla, že sa tomu nevyhne a smutne sa usmiala.
„Ja vlastne ani
neviem. Nepohádali sme sa ale rozišli sme sa... za zvláštnych okolností.“
Hermiona sa pridala k Harrymu:
„Odkedy mu Dumbledore povedal, že prídete...“
začala, no Alliera ju prerušila:
„Prosím ťa
tykaj mi. Inak si pripadám stará. Všetci mi tykajte.“ Hermiona sa rozpačito
usmiala: „Dobre. Takže odkedy mu to Dumbledore povedal je Sirius čudný. Raz
vyzerá, akoby sa vás, teda ťa,“ opravila sa s ospravedlňujúcim úsmevom, „nevedel
dočkať. Potom zas akoby si nebol istý čo so sebou. A párkrát sme ho našli
len tak sedieť a hľadieť na akýsi prívesok.“ Takže sa cíti podobne ako
ja, blyslo Alliere hlavou.
„A včera celý deň neprehovoril.“ Nevedela, či
im povedať pravdu, alebo sa tváriť, že neviem o čo ide, tak sa rozhodla
pre “neklamstvo“.
„Viete, nemôžem vám povedať všetko, ak vám to
nepovedal Sirius. Takže...“ V tej chvíli však vošla dnu Molly a oni
nepokračovali. Všetci štyria sa tvárili, akoby sa celý čas bavili o niečom
inom a nakoniec sa dobre zahĺbili do debaty o metlobale. Ale Alliera
videla, že Hermiona je presne jej krvná
skupina. Milovala knihy tak ako ona. A keď sa Harry s Ronom začali
dohadovať, kde v dome by sa dalo zahrať, my dve sme presedlali na tému
čítanie. Debata nemala konca. Teda aspoň by nemala, keby Molly nenahnala decká
zbavovať dom hávede. Alliera im chcela pomôcť, lenže vtedy vošiel do kuchyne
Remus.
„Tak čo porozprávame sa?“ Alliera sa uškrnula:
„Ako najlepší
priatelia, ktorí sa nevideli šesť rokov alebo ako kolegovia v Ráde?“
„Takže vás
prijali do rádu?“ spýtal sa Ron.
„Ale no tak,
veď to bolo jasné od začiatku,“ zahlásila Hermiona.
„No, prísne
vzaté, Alliera z neho nikdy neodišla. Len Rád pozastavil svoju činnosť,“
spresnil Remus, keď videl, že Ron chce niečo odseknúť.
„A najlepšie by
bolo, keby ju nemal dôvod obnovovať,“ dodala Alliera. Všetci mysleli na to
isté. O koľko ľahšie by sa im teraz žilo, keby lord Voldemort nepovstal.
O koľko pokojnejšie by každú noc spávali.
„No, nedá sa
nič robiť,“ prerušil Remus ticho so smutným úškrnom.
„Len proti nemu
bojovať, ako najlepšie vieme,“ dodala s odhodlanou tvárou Alliera.
„Presne.
A práve preto sa teraz poďme porozprávať. Ako chceš bojovať, keď nevieš
o čo ide?“ Alliera sa zasmiala a pobrala sa za Remusom von
z kuchyne.
„Vy tu len pekne ostaňte!“ zvolala Molly na
mládež, ktorá zamierila za dvoma priateľmi. „Žiadne načúvanie sa nekoná! Dnes
budeme pokračovať v odmorovaní salóna. Stále je tam tej hávede až-až.“ Hromženie
deciek však už pritlmili dvere. Potichu stúpali po schodoch. Alliere už trošku
liezla na nervy tá opatrnosť. Držala však jazyk za zubami, kým neboli
v Remusovej izbe. „Počuj čo by sa stalo keby som náhodou narobila
v predsieni hluk?“ opýtala sa Alliera s nevinným výrazom na tvári,
ktorý Remus až pridobre poznal.
„To nech ťa ani
nenapadne,“ varoval ju, „ver mi, že by si nechcela byť svedkom hysterického
záchvatu Siriusovej milovanej mamičky. Predpokladám, že si pamätáš, aká je.“
Trpko sa zasmiala:
„To si píš.
Doteraz som nezabudla na jej reakciu keď nás stretla v Šikmej uličke po
tom, čo sa dozvedela, že ja a Sir...“ rozpačito sa zarazila. Remus na ňu
skúmavo hľadel.
„Rozmýšľam, či
to bol dobrý nápad ísť bývať sem,“ vzdychla si. Remus ju objal okolo pliec.
„Neboj sa, on sa spamätá. Je to však preňho ťažké.“
„A pre mňa
hádam nie?“ Nenechala ho odpovedať a pokračovala:
„Keď si pomyslím na celé tie roky čo bol
v Azkabane a ja som ani...“
„Nemôžeš za
to,“ prerušil ju Remus jemne, „nevedela si predsa, že sa vymenili. Ja som si
tiež myslel, že je zradca.“
„Ale budeme
predsa bývať v jednom dome! Nemôže sa mi stále vyhýbať.“
„Ani sa nebude,
to mi ver. Len si musí chvíľu zvyknúť na tvoju prítomnosť.“ Smutne prikývla. „A
zatiaľ ti porozprávam, čo momentálne rád podniká.“ Otvoril dvere a vyzrel
na chodbu. Potom ich znova zavrel a zamkol.
„Neviem či si pamätáš na Kreachera...“
„Myslíš tú odpornú, hnusnú, chodiacu a
nadávajúcu vec, ktorá donášala Siriusovi štipľavé odkazy od jeho mamtky, kým ho
Sirius takmer nezabil? On ešte žije?“ Remus so smiechom odpovedal.
„Žije
a celkom sa mu darí. Až na to, že musí poslúchať Siriusa.“
„Stavím sa, že
tomu nie je veľmi po chuti,“ rozosmiala sa Alliera. Remus veselo prikývol
a potom si sadol za malý stolík, za ktorý sa akurát zmestili dve úzke, ale
napodiv pohodlné kreslá.
„Tak, môžme
začať.“ Rozprávali sa takmer hodinu a pol, kým jej Remus neobjasnil všetky
plány Rádu. Aspoň tie, o ktorých vedel.
„Musí ti byť jasne,“ dodal nakoniec, „že nikto
neviem o všetkom čo sa deje. Dumbledore podniká dlhé cesty, no nikomu
nerozpráva kam chodí alebo prečo. A aj tak by to bolo zbytočné. Vieme
predsa, že Dumbledore si vystačí aj sám.“ Alliera zamyslene prikývla. Ešte
stále mala plnú hlavu vecí, čo jej práve porozprával dávny priateľ. Takmer už
zabudla, aké príjemné boli rozhovory s ním, keď bola večer unavená
a len tak sedela v klubovni pri kozube. Ich debaty patrili medzi jej
najkrajšie spomienky na pobyt v Rokforte. Rada si to opäť pripomenula.
„Na čo myslíš?“
opýtal sa Remus, keď zbadal jej zasnívaný výraz.
„Čože?“
prebrala sa Alliera z myšlienok, „aha, spomínala som na naše sedávania
v klubovni.“ Remus sa melancholicky usmial.
„Áno, boli to skvelé časy. Plné smiechu
a zábavy, no hlavne priateľov. Boli sme všetci spolu. Chcel by som
vedieť...“ nedokončil.
„Či Peter už
vtedy myslel na zradu? Pochybujem. Bol vám priveľmi oddaný. Potreboval vás na
ochranu, inak by ho rozšliapali. Čo by vlastne nebola vôbec škoda,“ dodala
Alliera nahnevane. Remus neodpovedal, zahĺbený do spomienok.
„Tak poď. Mali
by sme ísť pomôcť Molly a mladým,“ povedala Alliera, keď videla, že sa
Remus priveľmi zamýšľa.
„Ty choď. Ja sa
musím vyspať. Budem mať ťažkú noc.“ Smutne sa usmial.
„Je... spln?“
opýtala sa opatrne. Zničene prikývol.
„A Snape tu nie je.“
„Snape? Len mi nepovedz, že akurát ten ti
chýba!“
„No vieš, kým
som bol v Rokforte varieval mi protivlkolačí elixír. Ale teraz tu nebýva
vždy. Niekedy mi ho síce varí Dumbledore ale niekedy...“ nedokončil, ťažko
si vzdychol a odvrátil sa. Zato Alliera sa usmiala.
„Ale no tak
Remus. Máš predsa mňa.“ Nechápavo sa na ňu hľadel.
„Ty... hádam
len... vieš uvariť ten elixír?“
„Jasné, že
viem! V nemeckom Čiernom lese sme mali vlkolakov až cez hlavu, musela som
sa ho naučiť, keď som im chcela pomôcť.“ Remus sa zatváril potešene. Za tie
roky zabudol, že Alliera brala jeho premeny úplne normálne, tak ako James
a Sirius.
„V kufri ešte
mám zvyšné prísady, tak sa do toho hneď pustím nech môže dve hodiny vrieť tak
ako má...“ hneď uvažovala Alliera.
„Zájdem za Molly, či jej môžem obsadiť
kuchyňu, neviem kde inde by som ho mohla pripraviť.“ A už vychádzala
z dverí, ešte stále si mrmlúc popod nos, čo potrebuje. Na prízemí strčila
hlavu do dverí salóna, kde usilovne pracovala odmorovacia čata.
„Ahoj! Pridáš
sa k nám?“ zavolalo na ňu jedno z dvojčiat. Alliere sa zdalo, že
Fred.
„Zatiaľ nie, musím ešte niečo urobiť. Molly,
mohla by som ti nachvíľu obsadiť kuchyňu?“ Molly si z úst dala dole rúško
proti prachu.
„Samozrejme ale
načo ti bude?“
„Potrebujem
urobiť jeden... elixír. Pre Remusa.“ Videla, že Molly pochopila. Kývla ostatným
na pozdrav a zbehla ešte po svoje veci do izby. Tam ju privítalo Nyxino
nahnevané húkanie.
„Moja zlatá, nemôžeš
ísť vonku. Zajtra ťa pustím. Ale dnes nemám čas ťa sledovať. Prepáč.“
Povyberala si prísady, ktoré potrebovala a išla naspäť do kuchyne.
Protivlkolačí elixír bol naozaj ťažký, ale mala v ňom dobrú prax, išlo jej
to celkom od ruky. O hodinu už nad ohňom lenivo žblnkotala dymiaca
tekutina. Dúfam, že nikoho nenapadne napiť sa z neho, pomyslela si
Alliera. Radšej však kotlík zabezpečila kúzlom. Elixír má dve hodiny vrieť,
netreba pri ňom stáť a miešať ho. Vlastne sa ho nikto nesmel ani dotknúť.
To mala na ňom Alliera najradšej aj keď príprava bola poriadne náročná.
Upratala po sebe a vybrala sa hľadať ´odmorovákov´. V salóne však už
nebol nikto, tak hľadala ďalej. Objavila ich až na treťom poschodí, kde sa
pokúšali spod podlahy vykynožiť bundimunov. Alliera sa k nim pridala a
zvyšok dňa im pomáhala, okrem chvíľky, keď bol elixír hotový a bola ho
odniesť Remusovi. Harry jej povedal, že
Sirius im zvyčajne pomáha tiež, dnes však len nazrel do dverí a odišiel.
Celý deň sa Alliere vyhýbal. Ešte aj obedoval skôr ako ostatní. Večer sa už
Alliere nechcelo sedieť s nimi v kuchyni, keďže príliš dobre vedela,
že Sirius tam nie je kvôli nej. Trochu smutná sa pobrala do izby a ľahla si do postele. Bolo síce zavčasu, no vôbec
nemala náladu. Teraz by jej pomohol len rozhovor s Remusom, no ten nebol
v stave keď by mohol rozprávať. A tak to aj dopadlo.